Úspešných ľudí poznáme z televíznych obrazoviek alebo z titulných stránok časopisov. Mnohým závidíme ich slávu alebo bohatstvo. Nikto však netuší, čo všetko museli na ceste za uznaním prekonať a koľko úsilia alebo sebazaprenia ich to stálo. Zaujíma vás, ako začínali úspešní Slováci? Mohli si od začiatku diktovať svoje podmienky? Mohli si ako mnoho mladých ľudí v súčasnosti povedať, za akú plácu sú ochotní pracovať? Dozviete sa to v našom novom seriáli, ktorý sa bude objavovať v Šarme. Začíname skutočným príbehom herečky Zdeny Studenkovej.

Zarábať na seba som si začala od svojich pätnástich rokov. Chodila som vtedy na strednú umelecko- priemyselnú školu, a tak som okamžite od prvého ročníka každé leto pracovala u bratislavského reštaurátora pána Leixnera. Každé a celé leto! Prvú vec, ktorú som u neho robila, bola Kohlmayerova fontána – tá kačacia fontána na Šafárikovom námestí. Stojí tam dodnes. Ďalší rok som reštaurovala ľavú gotickú loď v devínskom kostole. Na nej sme odkrývali gotické omietky a dávali ich do pôvodného stavu. Na ďalšie leto to boli barokové fresky v kostole u klarisiek a posledný rok som celé letné prázdniny reštaurovala v ateliéri barokový oltárik.

studenkova_fontana.jpg

Kohlmayerova fontána na bratislavskom Šafárikovom námestí

Pracovala som každý deň desať hodín. Od pána Leixnera som za to dostávala dvanásť korún na hodinu. To znamená, že za dva mesiace som denne zarobila stodvadsať korún. Vďaka tomu som však bola po každých prázdninách taká bohatá, že som si za štyri roky brigádovania nakúpila kompletnú svadobnú výbavu – riad, posteľnú bielizeň, prikrývky a ešte som si mohla kadečo dovoliť na oblečenie. Svoju letnú brigádu počas strednej školy pokladám za ohromnú skúsenosť. Veľa som sa pri nej naučila a naučila som sa aj veľa robiť. Pán Leixner ma nahováral, aby som išla študovať reštaurátorstvo na vysokú školu. Skončila som síce pri herectve, ale práve vďaka tejto práci som získala vzťah k pedantnosti a naučila som sa mať božiu trpezlivosť. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé a takisto som vďaka tomu bola bohatá. Ani jedno leto som síce nebola doma a každé som prestála na nejakom lešení pri robote, ale mala som ohromný pocit, že dokážem sama zarobiť „prachy“. Dokonca toľko, že som si mohla dovoliť kúpiť darček ešte aj svojej mame.

To boli moje prvé zarobené peniaze. Za desať hodín každodennej poctivej roboty. Tak pracovalo mnoho mojich rovesníkov. Škoda, že dnes to už tak nie je. Mnohí mladí ľudia dnes skončia strednú školu a potom sa dva mesiace flákajú. Neviem prečo. Buď nechcú, alebo nemajú možnosť brigádnicky sa zamestnať. Ja som makala každé prázdniny, a keď som začala študovať herectvo, od prvého ročníka vysokej som v jednom kuse nakrúcala. Odjakživa som zvyknutá pracovať, neviem si predstaviť flákať sa. Preto nerozumiem ľuďom, ktorí sú radšej pol roka na podpore, lebo si povedia, že za malé „prachy“ robiť nebudú. To je pre mňa nepredstaviteľné. Ja si myslím, že človek má robiť za akékoľvek peniaze, lebo nesmie stratiť návyk pracovať. Ak prestane pracovať, je to začiatok jeho konca.

Zdena Studenková: Zarobila 12 korún

Výber pre vás