Zaľúbená do škriatkov,
ešte verí na duchov,
zápalkové dievčatko,
husličky pod pazuchou.
Chodí v daždi po blate,
krokom malých Číňaniek,
vo vojenskom kabáte
chudé tielko schované.
Na pleci jej sedí myš,
čo sa vie tak zvláštne triasť,
hoci má už šediny,
vyzerá tak na šestnásť.
Nosí listy pre sochy,
nečaká na odpoveď,
vôkol chodia macochy
a vôbec tak beží svet.
Johanka z parku
v plameni jesenného lístia
cez malú škárku
videla tam raz sedieť Krista.
Johanka z parku
v plameni jesenného lístia.
Povedal jej Johanka
aj boh býva ustatý,
tu je moja pozvánka,
polievaj mi muškáty.
Zoberiem ťa do neba,
skry sa v mojej košeli,
nepozeraj za seba,
to sú iba anjeli.
Vyzliekol ju z kabáta,
vytiahol z nej dušičku,
ležala tam nahatá
v mokrej tráve pri kríčku.
Tam ju našli navečer
milenci, keď išli späť,
ak chceš, never, ak chceš, ver
a vôbec tak beží svet.
Johanka z parku
v plameni jesenného lístia
cez malú škárku
videla tam raz sedieť Krista.
Johanka z parku
v plameni jesenného lístia.
|
Jana Hubinská:
Ewa Farna:
Peter Bažík:
